Tarifa a Tanger – Motorkové Maroko I

Argánový olej, berberská whisky, hašiš, a slepci nakazení chlamýdiou. Len hodinu cesty trajektom zo Španielska vás prekvapí tradičná kultúra s nádychom stredoveku. Maroko, vstupná brána do Afriky.

Do Maroka sme mali ísť pôvodne autom. Výlet motorkou, na ktorú som si prvýkrát vo svojom živote sadla pred rokom, som zavrhla skôr, než ju Ivan vyslovil. „Neblázni, sedemtisíc kilometrov v sedle? To nedám. A to sa mám na dva týždne zbaliť do toho malého kufríka, ktorý mi nestačí ani na predĺžený víkend?“ vyhovárala som sa, ukazujúc na malý „case“ pripevnený na boku motorky, ktorý mi Ivan veľkoryso podal a povedal: Pobaľ sa.  Napriek mojim reptaniam sa predstavy o výlete do krajiny, ktorú si pred štyrmi rokmi zamiloval, nechcel vzdať.

Pomohla nám náhoda. Na jednom z motorkových výletov po Slovensku sme sa zoznámili s Tomášom. Dal nám kontakt na Češku Hanu Ptáčkovú, ktorá v španielskej Malage prenajíma motorky a robí okruhy Marokom. Téma bola opäť otvorená. Možnosť letieť do Malagy a ušetriť kilometre, a najmä čas, ma začali nahlodávať. Stačilo pár mailov a telefonátov s akčnou Hankou, výhodné letenky do Malagy a späť a náš výlet začal dostávať reálne kontúry.

Tanger – Hraničné martýrium

Termín nášho odchodu koncom apríla sa blíži. Zatiaľ čo Ivan trasuje a rozpočítava kilometre, ja do kupujem lieky proti hnačke, horúčke, štípancom, kvapky do očí a probiotiká. Pobaliť sa musíme tak, aby sa všetky veci vošli do troch „casov“, teda kufrov motorky. Balím sa s veľkými kompromismi a bez veľkej parády. S vedomím, že do lietadla nastúpime v motorkovom oblečení a v čižmách. Prilby, našťastie, putujú do batožinového priestoru. Aj keď sa Ivan vyhráža, že v prípade prekročenia váhového limitu batožiny si ju pokojne nasadí na hlavu…

Na letisku v Malage na nás máva španielka Cristina. Prišla pre nás namiesto Hany, ktorá je práve v Maroku. Naloží nás do auta a počas tridsiatich kilometrov ku garáži spustí taký gejzír slov, že ani netuším kedy sa nadychuje, aby som ju mohla prerušiť. „Toľko si nepovedala za celý svoj život,“ povie prvú vetu do mikrofónu v prilbe Ivan, keď si sadneme na prenajatú motorku a vyrazíme do prístavu v meste Tarifa.

Napriek tomu, že teplomer minulý týždeň ukazoval v Maroku 36 stupňov, k nám je počasie milosrdné, ochladilo sa na ideálnych 24 stupňov Celzia. Lístky na trajekt v Tarife kupujeme v cestovnej kancelárii pred mestom a mylne sa domnievame, že tým ušetríme čas. Do prístavu „vletíme“ na poslednú chvíľu, ale vyhraté ešte nemáme.

To je len začiatok

Hoci trajekt odchádza o tridsať minút, colník nás posiela k okienku, kde nám ich ešte musia potvrdiť. Predo mnou sú len traja ľudia a tak nepodlieham panike. Do chvíle, kým dievčina za okienkom robí všetko možné len nie to, čo má. Telefonuje, nekonečné minúty maturuje nad „pokazenou“ tlačiarňou, aby zistila, že problém je v prázdnom zásobníku na papier. Nervózne prešľapujem a Ivan sa smeje: „To je len začiatok. Ešte sme na španielskom území.“ Má pravdu. Po úspešnom upevnení motorky gurtňami v útrobách tankeru nás navigujú k okienku na palube, kde nám majú potvrdiť vstup do krajiny. Dobrá pozícia v nekonečnom rade opäť nič neznamená. A moja pravdivá informácia o tom, že som novinárka v kolónke zamestnanie, neveští podľa marockého colníka tiež nič dobré. Podrobí ma krížovému výsluchu, aby sa utvrdil, že nie som tajný agent, ani narušiteľ a prepustí ma. Stihneme ešte vyjsť na palubu tankeru, s Európou sa lúčime pohľadom na Gibraltársku skalu. Odteraz sa budeme riadiť celkom inými pravidlami.

 

Leave a Comment

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

*