Rabat a Tanger – Motorkové Maroko VII

Míňame Casablanku, chceme sa vyhnúť zápcham a radšej si ušetriť čas na Rabat. Víta nás oslavami prvého mája. Pripomenieme si tradičný sprievod, na akýsi pamätáme spred revolúcie. Podľa bielych šiltoviek na hlavách pochopíme, že toto je organizovaná zábava. Policajti nás odkláňajú a tak blúdime uličkami do nášho cieľa. Je prvý máj, nefungujú semafory ani žiadne pravidlá dopravy.

Rabat a 1. máj

Ulice mesta Rabat, do ktorého sa vydávame peši, lemujú kaviarne so stoličkami otočenými do ulice. Muži sediaci pri káve alebo čaji sledujú futbal. Zábava na marocký spôsob. Dvanásty hotel a takmer identické izby v identickej sieti hotelov na mne zanechávajú stopu. Keď ide Ivan vypýtať z baru dva poháre na víno, oponujem, že predsa na izbe poháre máme. „To bolo včera,“ odpovie.

Rekapitulácia

11. deň:

El Jadida – Rabat

196 km

Tanger – Bez Jacka Kerouaca

Posledný deň v Maroku trávime v Tangeri. Po druhej svetovej vojne Tanger priťahoval výstredných cudzincov, umelcov, špiónov a v šesťdesiatych rokoch aj deti kvetov. Taxikárovi ukazujeme mapu s námestím Grand Socco, vstupnú bránu do mediny. Hľadí na mapu a záporne krúti hlavou. Nie prvý raz sme poňali podozrenie, že patrí do takmer polovice negramotnej populácie. Ostáva veriť, že len neovláda latinku a sadáme do druhého vozidla s viac chápavým šoférom. Mesto, ktoré vyzerá na prvý pohľad nevľúdne, sa nakoniec ukáže ako zaujímavé. Posledná zastávka, bar Tanger Inn, ktorého steny zdobia fotografie jeho kunčaftov – bítnikov Jacka Kerouaca, či básnika Allena Ginsberga, si musíme opustiť. Otvára sa až o desiatej. Z centra si neberieme taxík, a do hotela sa vydávame peši. Urobili sme dobre, po ľavej strane sa vynorí nádherné pobrežie a pláž. So západom slnka nemôže byť krajší koniec dňa.

 

Rekapitulácia

12. deň:

Rabat – Tanger

217 km

Motorku vraciame sympatickému Patrikovi, priateľovi našej Hanky Ptáčkovej. Tachometer ukazuje 2 900 najazdených kilometrov. Pohladkáme ju, rozlúčime sa, povykladáme všetky dirhamy z vreciek. Šukran. Maroko bolo krásne, ale nás čakajú opäť iné destinácie. Veď cesta je cieľ.

Nadránom sa zobúdzam, lebo mi treba na malú. Posadím sa a dezorientovane hľadám dvere kúpeľne. Kde som? V ktorom meste? V ktorom hoteli? Kde je kúpeľňa? Pohľad mi padne na odfukujúceho Ivana a keď zbadám sivé, nie biele hotelové obliečky, pochopím. Som doma.

Leave a Comment

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

*