Marakéš a Džámi al-Faná – Motorkové Maroko V

Nič v Maroku sa nevyrovná námestiu Džámi al-Faná. Mágia divadla pod holým nebom si vás získa tak, že budete túžiť sa do tejto časti mesta Marakéš vrátiť.

Premávka v Marakéši je príšerná. Z každej strany sa na nás rútia trúbiace autá, bicykle a mopedy riadené mladíkmi v bielych košeliach, ale aj ženami v tradičných odevoch. Míňajú sa o milimetre a je nepochopiteľné, že neskončia v sebe. Ruch hlavných ulíc kontrastuje s pokojom mediny. Domáci posedávajú na schodoch v tieni svojich príbytkov a pozorne sledujú dianie na ulici.

Marakéš – Pouličné divadlo

Stačí prejsť pár krokov a bez nároku na vstupné vás doslova vtiahne námestie Džámi al Faná. Divadlo pod holým nebom funguje od roku 1050, kedy bolo dejiskom verejnej popravy. Odtiaľ pochádza aj jeho názov – Zhromaždenie mŕtvych. Dnes sa toto miesto hemží tisíckami živých. V roku 2001 ho UNESCO vyhlásilo za majstrovské dielo ústneho a nemateriálneho svetového dedičstva ľudstva.

Cez deň sa o zábavu na tomto mravenisku starajú astrológovia, zaklínači hadov, skupinky akrobatov, ženy tetujúce henou a vyprávači príbehov. Smutnou realitou sú však aj žobrajúce deti a toluenom omámení výrastkovia. Ak sa chceme vyhnúť nástojčivej prosbe o drobné, vyhýbame sa očnému kontaktu. Maročania sa nechcú fotiť. Keď zazrú fotoaparát, tvár si zakryjú rukami, otočia sa alebo utečú. V Marakéši je to inak. Jeho obyvatelia ochotne zapózujú a vypýtajú si zopár dirhamov.

Kulinárske preteky na Džámi al Faná

So západom slnka vypuknú medzi stovkami stánkov s jedlom preteky vo varení a námestie zahalí dym. Do stánkov nás ťahajú a pozývajú mladí muži. Vykrikujú španielsky, francúzsky, anglicky, a keď zachytia slovenčinu, pohotovo pridajú: Vítejte, či děkuji. Stánok číslo deväť ponúka pariace sa hlavy jahniat zoradené v šíku, ktorým Ivan neodolá. Bradatý Žid šikovne porciuje jednu z nich. Pod jeho rýchlym nožom končia uši, chrupavky…. všetko spolu. Ochutnám jazyk. Je vynikajúci. Domáci príbory nepoužívajú – stačia im ruky, šťavu si naberajú chlebom. Robíme to tak aj my. Chutnú večeru zalejeme freshom z čerstvých pomarančov. Ešte chvíľu sa pokocháme pohľadom z terasy kaviarne na ľudské mravenisko. Zajtra nás čaká prehliadka mediny a ďalšie ráno Agadir.

Do Agadiru smerujeme cez Džabal Tubkal (Djebel Toubkal). So svojimi 4 165 metrami je najvyšším vrchom Atlasu a Maroka. Leží v pohorí Vysoký Atlas, šesťdesiatkilometrov južne od mesta Marakéš, v Národnom parku Tubkal. Podľa dostupných informácií je pomerne ľahko zdolateľný. Poskytuje vraj nádherný výhľad na Maroko a pri peknom počasí aj na Saharu.

Vzápätí potom, čo mi Ivan ukazuje zasnežený vrchol, ku ktorému smerujeme, zradí nás počasie. Vstúpime do obrovského mraku a z nádhernej cesty sa razom stane jazda smrti. V hustej hmle nevidíme ani na krok a ja sa celú cestu, trvajúcu hodinu a pol modlím, aby sme sa nešmykli na úzkej šotolinovej ceste a neskončili v rokline. Keď prejdeme cez vrchol a zostupujeme dolu, hmla sa konečne rozostúpi a z nej sa vynorí malý mužíček v tradičnom oblečení. Od radosti by som tohto minianjela spásy najradšej vyobjímala. Držím sa na uzde a vychutnávam si čaj z „bio“ mäty, ktorú pestuje hneď vedľa pasúcich sa kôz a toalety…

Agadir, prvý odpočinkový bod pri Atlantickom oceáne nás víta nevľúdne. Nepríjemný vietor víriaci piesok do očí skráti náš pobyt na pláži Agadiru na minimum, vynahrádza nám to ďalší deň v nádhernom meste Essaouira.

Rakapitulácia

8. deň:

Marakéš – Agadir

333 km

Leave a Comment

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

*